Pádom feudalizmu sa spoločnosť začala oslobodzovať, teda aspoň to mala v pláne. Áno, určité obdobie vládol čistý liberalizmus so skutočným rešpektovaním demokracie, ale povedal by som, že dočasne. Dnešná doba síce vychádza z týchto hodnôt, ale dnešné prevedenie tohto systému v praxi predsa nie je až také slobodné, ako tomu bolo na začiatku, alebo ako sa plánovalo. Zásadný zlom a zmena nastala v momente, kedy sa spoločnosť modernejších (nie klasických) liberálov rozhodla zveriť veľkú časť zodpovednosti štátu.

Aj klasickí liberáli síce boli toho názoru, že štátna štruktúra by mala existovať, neboli anarchistami. Verili, že k niektorým otázkam týkajúcim sa sociálneho zabezpečenia ľudí, ako aj zabezpečenia poriadku a zabráneniu kriminalitu musí byť štruktúra, ktorá by slobodnú spoločnosť udržala v bezpečí a stálosti. Avšak štát považovali iba ako nástroj, pomocníka, kedy by zákony a systém formovali samotní bežní občania, štát by bol iba užitočnou službou, nie akousi nadnárodnou autoritou.

Liberalizmus bol dlhé roky populárnou a v podstate jedinou civilizovanou ideológiou  a vzdelanejší, alebo sociálne cítiaci ľudia sa hlásali práve k tejto idey, čo však logicky viedlo k rozdelení sa na viaceré smery. Dva základné sú klasickí liberáli a neoliberáli. Rozdiel bol predovšetkým v ich pohľade na to, aká úloha, aká miera zodpovednosti má pripadnúť do rúk štátu. Modernejšia spoločnosť v ktorej víťazili neoliberáli uznala, že k riadeniu systému a sociálnym potrieb, teda napr. školstva, zdravotníctva, financií, spravodlivosti, bezpečia,… je štát nadmieru dôležitý, pretože ak by tieto úlohy padli do rúk občanom, bolo by to pre nich moc náročné a nemohli by sa sústrediť na svoju slobodu a záujmy.

Spoločnosť neoliberálov tak rozhodla, že občania sa môžu sústrediť na svoje zameranie, svoje povolanie, prácu, záujmy a zárobok, zatiaľ čo štát bude riadiť ich sociálne potreby, bezpečie, zdravotníctvo, ale vlastne aj riadenie všetkých inštitúcií umožňujúcich zárobkovú činnosť či kultúrny rozvoj.