Partnera či partnerku môžeme milovať nekonečnou láskou, môže pre nás znamenať hoc aj celý vesmír, ale ak nám vo vzťahu budú chýbať základné piliere ako sú dôvera, intimita, úcta a komunikácia, tak z neho určite nemôže vzniknúť vzťah, ktorý „pretrvá večne“. Pokojný a harmonický vzťah je poriadna drina, niekedy na dokonalé sa spoznanie sa s partnerom či partnerkou ledva vystačí celý život. Práve posledné spomínané – komunikácia – je tým najväčším základom, pretože práve komunikácia môže vzťah posúvať vpred alebo ho ničiť.
Nemyslím tým komunikáciu informačnú – takú, pri ktorej si v priebehu týždňa s partnerom vymeníme akurát tak základné informácie o deťoch, čo je potrebné kúpiť, vybaviť a pod. Mám na mysli komunikáciu bližšiu, takú pri ktorej s partnerom hovoríme o sebe, svojich pocitoch a potrebách, počúvame tie jeho.. takýto druh komunikácie začína byť vo vzťahoch ojedinelým javom, stále je niečo dôležitejšie, stále treba niečo urobiť, stále treba… a partner sa pomaly prestáva stávať tým skutočným partnerom. Komunikovať s partnerom len preto, aby bol spokojný takisto nikam nevedie, náš partner to z nás vycíti. Pýtate sa ako? Jednoducho. Odpoveď je metakomunikácia. Sú to všetky neverbálne prejavy, ktoré našu komunikáciu sprevádzajú, či už výraz tváre, tón hlasu alebo vzdialenosť pri akej komunikujeme s našou polovičkou. Je to práve metakomunikácia, ktorá to čo hovoríme buď zdôrazňuje alebo popiera.
Uvediem jednoduchý príklad: manžel sa svojej manželky, ktorá je unavená alebo nahnevaná spýta ako sa má, či je všetko v poriadku. Manželka mu odsekne „všetko je v poriadku“, pričom výraz jej tváre či tón hlasu túto informáciu popiera. Muž vidí, práve na základe metakomunikácie, že niečo nie je v poriadku, no nakoľko berie túto odpoveď ako informačnú, odchádza, čo manželku nahnevá ešte viac. Kde sa stala chyba? Manželka namiesto odpovede všetko je v poriadku mala povedať čo ju skutočne trápi a prečo je nahnevaná, muž aj napriek jej odpovedi mal zostať a viesť ju k rozhovoru. Obaja by boli spokojní a o niečo si bližší. Aký je záver? Vždy sa rozprávajme na rovinu to čo skutočne cítime. Práve naše neverbálne prejavy ukážu, či hovoríme pravdu alebo nie.
